Nuž, nie som si istá, či som ju strčila k nákupu do tašky za korunu, ktorú nám ochotne ponúkla predavačka, alebo som si ju niesla v ruke, čo ja viem? Každopádne prišli sme na parkovisko, naložili nákup na zadné sedadlo našej "tety Feldy" a ja som si melón zobrala k sebe na predné sedadlo. Bývame len kúsok od Hypernovy, takže doma sme boli raz-dva. Pustili sme sa do ovocia, pozerali telku, o deviatej som zaspala. Ktovie, prečo sa mi tak dobre spalo, keď niekde mimo nášho domu sa povaľovala moja peňaženka. Zrejme to bude tým, že som si nevšimla, že mi chýba. Keď som sa o pol siedmej zobudila, našla som si niekoľko neprijatých hovorov o pol jedenástej. Kto by mi tak neskoro vyvolával? No, za normálnych okolností by to nebolo tak neskoro, pretože spať chodím o jedenástej ale koho je toto číslo? Ešte poriadne neprebratá som číslo prezvonila, ako to mám vo zvyku, veď keď niekto chce niečo súrne, zavolá. Veru aj zavolal. Ozval sa hrubý mužský hlas.
"Dobrý deň, ja volám kvôli tomu, že moja dcéra včera našla vašu peňaženku a v nej sme našli toto číslo."
Obzerám sa po izbe a môj spomalený mozog pomaly spracúva informáciu a dáva povel hystericky sa rozkričať na celý dom. Neurobila som to. Zahryzla som si do jazyka a s kľudom práve zobudeného človeka som sa spýtala:
"Pre Boha a kde?"
"No to ja neviem, dcéra ešte spí, keď sa zobudí, ozve a vám a dohodnete sa."
" Ďakujem krásne, dovidenia..."
Mozog sa roztočil na plné obrátky a stále dookola mi v hlave púšťal tú istú platňu: Stratila som peňaženku, áno, stratila si peňaženku, ty krava, nevieš si na veci dávať pozor. Stratila som peňaženku, kde som ju mohla stratiť?????? Kto a kde ju našiel, sú v nej peniaze, alebo sa niekto pobavil za moje vreckové a peňaženku s dokladmi niekde pohodil? Jáááaj, či som hlúpa, stratila som peňaženku!!!!
Celé ráno som bola ako v tranze. Dokonale vymletá. Tak som teda poslala na to číslo sms, že naobed odchádzam na dovolenku a potrebujem svoje doklady a tiež peniaze a že by mi veľmi pomohlo, keby dotyčná nálezkyňa dala vedieť, kedy a kam si pre ňu môžem prísť. A že ďakujem. O chvíľu zavolalo dievča.
" Ahoj, hovorím s Ninou?"
" Áno..."
" Ja som včera našla tvoju peňaženku."
" A kde prosím Ťa?"
Povedala, že neďaleko ulice, kde bývam, pri jednom pube... zvláštne však, že tadiaľ sme vôbec nešli, začínalo mi byť jasné, že peniaze tam nebudú. Dohodli sme sa, kde sa stretneme. Povedala som jej, že mám na sebe biele tielko, a že ona ma zrejme spozná skorej ako ja ju...
Nečakala som dlho, prišlo milé dievča asi môjho veku a v ruke nieslo moju peňaženku. Bola som vážne v dokonalej nepohode, ako na ihlách. Veľmi pekne som sa jej poďakovala a chvíľu sme sa rozprávali. Dosť som sa hanbila, pretože strácanie peňaženiek, nie je mojím koníčkom.
Ani neviem ako a už som išla domov. A v peňaženke boli všetky peniaze. A doklady. Ja sa z toho dodnes neviem spamätať. Jednak sa mi to ešte nestalo, a tiež mám pocit, že toľko šťastia som si ani nezaslúžila.
Chcem sa poďakovať nálezkyni, a ospravedlniť sa, že som sa možno správala čudne a ani som sa jej neopýtala na meno a tak, ale dosť ma to vzalo. Teší ma, že sa našiel niekto, kto neváhal a pomohol druhému. A hoci dodnes netuším, ako sa na miesto nálezu dostala moja peňaženka, hlavné je, že dobrý človek ešte žije:) Ďakujem, dievča, veľmi pekne ďakujem.
