Minule ma na schodoch zasatavila jenda druháčka, inak Bubova bývalá, a len tak mimochodom utrúsila - "Bez štvrtákov je tu múka, čo?..." - "Čože?" Spýtala som sa. Jednak som jej nerozumela a okrem toho od nej nie som zvyknutá na súvislé vety. Ona mi vetu zopakovala a ja som prikývla. Napriek tomu, že k nej neprechovávam ani najmenší náznak lásky, či iného kladného citu, mala pravdu, to sa jej musí nechať. Odkedy je po maturách, je nás tu len polovica. Aspoň mne to tak pripadá. Koniec koncov, jeden z tých štvrtákov je aj môj Bubo. Je to dosť čudné. Prizerať sa, ako jedny odchádzajú, druhí prichádzajú... Prirovnala by som to k situácii v záhradke. Ovocné stromy sa prizerajú, ako rok čo rok ľudia zbierajú mrkvu a rok čo rok vysádzajú novú... Asi tak.
A teraz sa pozeráme na zberbu úrody... Vydarené, i tie menej vydarené mrkvy sa vybrali smelo do života, celkom nového. Dospelého. Okrem tých mrkiev, ktoré ešte prídu na reparát, alebo na opravné maturity. Bolo s nimi fajn. Aj keď sme ich častokrát mali plné zuby. To boli typy...! Vysokí, nízki, chudí, tuční, kučeraví, vyholení, dlhé vlasy, žiadne vlasy, hipisáci, anarchisti, sprayeri, rapperi, brejkeri, úspešní študenti, ale aj mámnapákeri ,ja neviem, asi všetko, na čo si len zmyslíte. No najviac mi chýba istá hlava, ktorá vždy trčala z davu idúcich po spojovačke, ruky plné jedla určeného na desiatu, ale zjedeného ešte pred ňou, samozrejme, všetci vieme, že sa jedná o Buba, nemôžem ho nespomenúť.
No ale má to aj lepšie, veselšie stránky. Konečne pokoj. Už len päť dní a potom len dni plné upratovania, maľovania tried a šmirgľovania lavíc. Nechutná, ale potrebná tradícia. Na začiatku roka si každý zvykal, každý sa snažil vyniknúť, určiť si nejaké ciele a ísť za nimi. Áno, táto snaha nás určitú dobu skutočne držala. No na polroka sme akosi zistili, že vysvedčenie nespĺňa naše predstavy o nástupe na strednú. Profesori to považujú za absolútne normálne, vstup do nového prostredia a potreba zvyknúť si naň častokrát ovplyvní známky... Ale povedzte to doma, skúste to vysvetliť rodičom...! Ale aj to sme prežili. A potom sme už len prežívali. Kráčali sme len tak, z nohy na nahu, trochu sme vypli. Brali sme všetko tak, ako to prišlo, holé, bez pozlátka. Každá známka bola dobrá, hlavne, že sme mali tie muky pri tabuli za sebou. Ale ku koncu roka zaberáme. Je to ako v mravenisku. Každý si naháňa čo najlepšie známky, vykrýva, čo sa dá, snaží sa. Po celej škole kolujú ťaháky, poznámkové bloky, správne odpovede z písomiek, za každú cenu treba opraviť, čo sa pokazilo. Tak to chodí.
A budúci školský rok na to prídu aj ďalší. Znova si niekto bude zvykať na školu, na stravu, na profesorov, na tempo štúdia, na všetko. Znova budú mrkvy vysádzať. Nové, čerstvé, nesmelé... Bude to fajn. Určite budú z toho takí vzrušení a nervózni, že si to budeme môcť znova vychutnať s nimi. A už sa neuveriteľne teším na prijímaciu ceremóniu do cechu drevárskeho. Nech si to poriadne užijú:)