Asi o rok neskôr som jedného dňa vysávala... a tá podlaha (môžem to odprisahať) bola stopercentne suchá. A mne vybuchol priamo v ruke vysávač. Taká príhoda vás poznačí, verte mi. Ani nie tak fyzicky, ale dodnes som z toho v pomykove. A tento rok sa na PRAX-i pokazila vŕtačka. Ani som ju nedržala v ruke..čestné iskričkové! PRAX máme vždy vo štvrtok, tri hodiny, začítame nultou. Na škole je toľko ľudí, ktorí s tou vŕtačkou dennodenne pracujú, ale ona sa pokazí práve vtedy, keď MY vŕtame otvorčeky do drevotrieskovej dosky. Vtedy začali moje obavy gradovať. Tak ako sa PRAX stala pohromou pre mňa, zjavne aj ja som sa stala pohromou pre ňu. Keď si spomeniem na všetky tie kotúčové píly, pásové brúsky, frézovačky, hobľovačky, elektrické sekače na plechy... Bože, ochráň ma pred týmito pekelnými strojmi a chráň tie stroje predo mnou lebo keď ich náhodou pokazím, tak sa naši nedoplatia. PRAX mám rada. Na Vianoce som dostala nové montérky..pekné, zelené a dokonca sú mojej konfekčnej veľkosti čo je dosť námaha zohnať čosi také malé... aj nové kanady mám, celkom ma teší, keď v dielňach upratujeme alebo si píšeme poznámky o morení, nožniciach na plechy, o rámovej pílke... ale keď príde na rad samotná výroba čohosi... jooooj...Pán majster má asi veľa trpezlivosti, že to so mnou ešte nevzdal. Naozaj, vždy vyrobím ČOSI, ale nikdy sa to nepodobá na to, čo sme v skutočnosti mali vyrábať. Asi som prekliata alebo čo. Minule sme z dreva vyrábali také malé latrínky slúžiace vlastne ako pokladničky. Poviem vám, zlepiť tie kúsky doštičiek dokopy bola asi jediná vec, ktorú som na PRAX-i urobila dobre. A pred týždňom sme zasa pílili kovové rúrky. Ostatní za polhodinu odpílili štyri, päť krásnych hladko odrezaných rovných kúskov a ja... jeden, zubatý, krivý ale aspoň niečo. Viete, po ostatných spolužiakoch naozaj ostávajú v dielňach výrobky.. po mne len odpad. Dúfam, že mi škola k maturitnému vysvedčeniu nepriloží aj šek na úhradu zbytočne vyplytvaného materiálu. Ešte dobre, že tam nevyrábame vtáčie búdky alebo niečo iné podobného charakteru lebo v mojej búdke by sa asi ani ten vtáčik necítil bezpečne.
...Ale úplne najradšej zo všetkého mám príbehy. Dokonale poučné, morbídne a bohužiaľ pravdivé príbehy. O pásovej brúske, o sekači na plech, o kotúčovej píle... " Študenti, nech vás ani nenapadne dotýkať sa strojov, obzvlášť brúsnej plochy a kotúčov. Poznám jedného chlapa..tiež išiel k stroju, stroj bol vypnutý , aj z prúdu dokonca,a on vám potiahol ruku po tej brúske... to sa nedá spozorovať či sa rýchlo hýbe alebo stojí...ako sa v zotrvačnosti ešte krútila,chlapovi prebrúsilo ruku, zalialo ho krvou a dotyčný podnik mal veľké opletačky.." takéto príbehy existujú o každom stroji.. ako chlapovi zachytilo rukáv do cinkulára, ako si chlap odsekol prsty na elektrickom sekači na plech... je ich nespočetné množstvo. A všetky sú rovnako hrôzostrašné.. Takže odkazujem všetkým ľuďom ktorých sa to týka.. Majte pred strojmi rešpekt. Po čase si ho vybudujú aj stroje k vám...
Venujem Pánovi majstrovi Ťavodovi, Milčíkovi a Krátkemu lebo majú pevné nervy a Lei, ktorá je chorá a tento týždeň so mnou nebude na PRAX-i:))
