A tak pozbieral ľudí do vriec.. každú skupinku do osobitného vreca. Dalo mu to zabrať.. niektorí sa vzpierali, iní utekali. Ale Boh dobre vedel, čo robí. Vyniesol vrecia do neba a takto prehovoril "milí moji ľudia. bol som k vám príliš zhovievavý. Myslel som, že som vám každému nadelil toľko rozumu, aby ste vedeli múdro naložiť so svojim životom ale mýlil som sa. Keď ste konali tak neuvážene, žite teda chamtiví s chamtivými. Bohatí s bohatými. Hlúpi s hlúpymi. Uvidíme ako dlho vás to bude baviť." A naozaj. Chamtiví sa okrádali, každý chcel mať všetkého stále viac a viac. Hlúpi neverili, že sú až takí hlúpi, keď sa tak navzájom počúvali.. aj múdrym začalo liezť na nervy, že musia byť v jednom vreci s ostatnými múdrymi. Keď Boh uvidel, že ľudia sa už poučili na vlastných chybách, rozhodol sa že ich znova vráti na Zem. Otvoril prvé vrece a kde-tu roztrúsil inteligentov. Otvoril ďalšie, a kde-tu roztrúsil boháčov..a takto pokračoval s hlupákmi, chamtivými (ktorí odteraz neboli ani takí chamtiví, ani takí hlúpi), s apatickými, s vtipnými atakďalej atakďalej. Keď Boh skončil rozosievanie, sadol si do oblakového kresla a vzdychol si "To bola fuška". Zrazu v kúte stoštyridsiatehopiateho mráčika zbadal jedno neotvorené vrece. "Čo len v ňom môže byť?", spýtal sa. otvoril vrece a tam našiel ľudí mladých, šikovných, originálnych a pracovitých. Boli pestrí ako lentilky. Ale Boh už nevedel, kam ich zaradiť. Svet bol plný inteligentov, polochamtivošov, polohlupákov, vtipkárov atakďalej atakďalej. Zvolal poradu, dal si zavolať všetkých anjelov. Ako sa tak radili a dohadovali, jeden z nich vraví: "poznám jedného čerta a ten mi svojou nezodpovednosťou kazí deň čo deň náladu. Zoberiem teda vrece a ak mi dáte voľnú ruku, spojím tieto dva problémy do jedného a naraz ich vyriešim." "Dobre teda vraví Boh. Ber to vrece, a urob, čo je v tvojich silách." Anjel sa teda vybral aj s vrecom do pekla. Keď prišiel k čertovi Pubertovi, zobral ho anjel za ruku a povedal: "Tu máš zopár ľudí. Daj im len to najlepšie, strechu nad hlavou, zapriahni ich do roboty a uč ich. Ak splníš svoju úlohu, nebudem ťa viac otravovať. Ak nie, pôjdeš so mnou do neba, tam ťa naučia móresom. Máš na to tri dni." Čert Pubert počas troch dní dal vystavať peknú budovu, nazval ju SPŠ drevárska. Veľmi sa snažil. Dal im teda strechu nad hlavou. Tu sa mohli všetci tí ľudia-lentilky rozvíjať. Keď však prišlo na poslednú úlohu-učiť ich, Pubert len krútil hlavou. Ale nechcel už viac, aby ho považovali za nezodpovedného a tak ich učil to, čo sám veľmi dobre vedel. Naučil ich trochu papuľovať, trochu nadávať, trochu sa biť, trochu odpisovať pri písomkách, trochu chodiť poza školu, trochu falšovať ockov podpis ale hlavne ich naučil, že majú byť vždy sami sebou. Po troch dňoch si anjel prevzal od Puberta ľudí-lentilky a nestíhal žasnúť. Konečne niekto, kto zvláda žiť spoločne s ľuďmi polochamtivými, polohlúpymi a predsa je sám sebou. Odišiel teda bez slova.
A tak sme tu my, študenti SPŠ drevárskej. Mladi, šikovní, originálni, pracovití, trochu drzí, ale vždy sami sebou. Spoločne sa tackáme životom. My, kvietky čertovej záhradky, ľudia-lentilky.
Venované mojim skvelým spolužiakom, ďalej maturantom a špeciálne môjmu Bubovi:)